Stručná história vinohradníctva a vinárstva v Rači

„Odkedy je Rača Račou, odvtedy sú Račania vinohradníkmi.“ Výrok z obecnej kroniky možno označiť ako príznačný. Už v prvej písomnej zmienke z roku 1237, kde sa ako časť obce Okol vyskytuje časť s vinohradmi označená ako Villa Racha.

V prvom písomnom doklade o vinohradníctve v Rači z roku 1296 sa spomína, že šľachta má vinice na vrchu Šimperk. Krátko na to, v roku 1309 oslobodil ostrihomský arcibiskup miestnych obyvateľov od platenia desiatku za novovysadené vinice na 10 rokov, čo prispelo k zvýšeniu produkcie aj kvality vína.

Vlastnícke a hospodárske pomery dlho ovplyvňovalo tzv. „hôrne právo“ (lat. ius montanum, nem. Bergrecht). Zemepán prenajímal vinohradníkom vinice, za čo mu oni potom odvádzali peňažnú dávku a dávku z vína. Vďaka tomu vieme, že na začiatku 15. storočia vyrábali Račania priemerne 11 000 a viac okovov ročne (746 570 litrov).

Nápomocní Pálffiovci

V roku 1666 sa Račania dohodli na urbárskom kontrakte s Františkou Pálfi, ktorý platil viac ako 100 rokov. Obsahoval pravidlá obrábania a prenájmu viníc, ale aj vyplácania sa z prác na „panskom“. Polstoročie panovania Pálffiovcov znamenalo rozkvet chotára, najmä vďaka grófovi Mikulášovi V. Pálfimu (1657 – 1732).

Ako píše Matej Bel v Notíciach, Pálffi použil pri propagácii aj úplatky: „Na bedákanie susedov Bratislavčanov, Svätojurčanov, že ich víno má nízku cenu a že račianske sa predáva draho, odvetil, že mu túto povesť zadovážil za sto zlatých. Nech aj oni teda napodobujú štedrosť voči lekárom a vďaka ich odporúčaniu aj ich víno stúpne na cene.“

Za jednu urnu račianskeho vína sa pýtali 2 zlaté a 25 denárov (1 uhorský zlatý = 100 denárov). Bratislavské víno stálo len 2 zlaté. Modranské, devínske a limbašské len 1 zlatý a 50 denárov.

Mária Terézia

Pálffiovský kontrakt platil 100 rokov až do zavádzania urbárskeho zákona Márie Terézie. Račania sa sprvu zľakli, že sa nebudú môcť z prác na panskom vyplatiť a mať čas starať sa o svoje vinice. Začali vyjednávať vyrokovali si vykúpenie za 3134 florénov (zlatých) a 90 denárov (1 florén = 100 denárov), pričom suma zahŕňala aj cenu práce a naturálnych dávok.

V tom čase bolo v obci z 276 domácností 76 sedliakov a 156 želiarov živiacich sa z výnosu malej vinice.

Račianske víno asi naozaj pila aj Rakúsko-uhorská cisárovná Mária Terézia, ako sa traduje, a vari jej naša frankovka skutočne pomohla k povestnej plodnosti – porodila 16 detí. Často spomínaná donačná listina o dodávateľskom práve na frankovku z roku 1767 sa žiaľ nezachovala. Delegácii Račanov vedených farárom Pavlom Radočánim však panovníčka bezpochyby darovala 27. júna 1767 bohoslužobné rúcho, ktoré sa zachovalo dodnes!

Pohroma fyloxéra

Na prelome 19. a 20. storočia prenikla na územie Slovenska choroba viniča – fyloxéra. Zničila viac než polovicu vinohradov, kým pestovatelia začali vysádzať nové na odolných amerických podpníkoch.

Začiatkom 20. storočia sa z pôvodnej vinohradníckej obce Rača pomaly ale isto stávalo predmestie Bratislavy. Mnohých Račanov už neuživili vinohrady a hľadali si prácu v továrňach – napríklad v blízkej Dynamitke.

Potreba zdieľať poznatky a odolať konkurencii prispeli k založeniu Vinohradníckeho spolku 5. mája 1933. Mal zabezpečiť stráženie viníc, sledovať kvalitu vína, pomoc pri odbyte, organizoval zábavy aj poradovník viech. O tri roky neskôr vzniklo aj Slovenské vinohradnícke družstvo v Pezinku, jeho prvým predsedom bol Martin Lednár.

Družstevné hospodárenie

Po skončení II. svetovej vojny bola na majetok družstie uvalená národná správa, znárodnenie a začlenenie do štátneho podniku Vinárske závody. K úpadku vinohradníctva prispel aj odsun väčšiny Nemcov, ich skonfiškované vinice pridelili často ľuďom bez skúseností s pestovaním.

Za týchto okolností vznikalo od roku 1948 Jednotné roľnícke družstvo. Na začiatku hospodárilo na 2 100 parcelách viníc o rozlohe 22 hektárov, prevažne z konfiškátov Nemcov a cirkvi. Gazdom sa do družstva spočiatku nechcelo, prelom nastal v rokoch 1952-53, keď zverilo družstvu vinice 26 pestovateľov a výmera dosiahla 67 hektárov.

Po zmene názvu na JRD Československo-sovietskeho priateľstva (1965) spustilo veľkú rekonštrukciu viníc s cieľom získať nové územia a prebudovať vinice na väčšie spony kvôli mechanizácii.

Jeho hlavným odberateľom boli štátne spracovateľské podniky Vinárske závody. Navzájom úzko kooperovali, konzultovali plánovanú výsadbu, odrodovú skladbu a kontrahovali odbery.

Nové časti pivníc vybudované po roku 1963 už dnes po krachu nástupníckej akciovky Vinoprodukt nestoja, historická časť je však stále zachovaná a dokonca sa do nej postupne vracia aj vinárska výroba a pre záujemcov sa organizujú rôzne prehliadky (viac tu).

Zmena režimu

Po zmene režimu v roku 1989 JRD postupne prestalo dodávať surovinu Vinárskym závodom, ktoré neskôr zanikli. Družstvo rozšírilo vlastnú výrobu, pretransformovalo sa na Villa Vino Rača, a.s. a hospodári na asi 27 hektároch vlastných aj prenajatých viníc.

Po rokoch pustnutia viníc pozorujeme vďaka obnoveniu činnosti Račianskeho vinohradníckeho spolku (1998) aj ďalším podporným a osvetovým aktivitám rozširovanie obrábaných viníc. Revitalizoval sa 2,5 ha vinohrad Tále, ale aj časti viníc v honoch Komandle, Mautnáre a Vajspetre.